Mediátor Luzsicza

Kurátorka: Helena Markusková

Výstava potrvá do 15. augusta 2020

V programe galérie hrá kľúčovú rolu mapovanie výtvarných dejín regiónu a slovensko-maďarských vzťahov. Storočnicu novozámockého rodáka Lajosa Luzsiczu (1920 – 2005), si galéria pripomína s prehľadom jeho umelecko-organizátorských aktivít na slovensko-maďarskej scéne. Prvýkrát načrtáva kontexty dvojkoľajnej dráhy výtvarníka-organizátora formou retrospektívy – odkrývajúc nové súvislosti.  
    Výtvarné začiatky Lajosa Luzsiczu sa spájajú s podnetným multikultúrnym prostredím rodného mesta v časoch prvej Československej republiky. Na gymnáziu ho učil maliar, zberateľ, znalec folklóru a  zakladateľ múzea János Thain, ktorý ho upozornil na výstavy českých a slovenských umelcov v meste. Ako študent sa pohyboval v kruhu miestnej „bohémy“, ku ktorej patrili maliari Ernest Zmeták a Károly Vágovits a básnik István Nagyfalussy. Na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (1940 – 1947) počas štúdií u Vilmosa Aba-Nováka, Bélu Kontulya a Jánosa Kmettyho, prešiel tradičným školením orientovaným na prejavy neoklasicizmu a moderny. Zásadný význam pre neho mali skúsenosti vo francúzskych zajateckých táboroch, ktoré zažil ako vojak počas druhej svetovej vojny (1945 – 1946). Po návrate dokončil štúdiá, pôsobil v Tatabányi (1947 – 1950), kde založil Slobodnú výtvarnú školu Baník. 
      V 50-tych rokoch sa začala jeho dvojkoľajná dráha, počas ktorej prešiel rôznymi funkciami.    Pracoval na Ministerstve osvety v Budapešti, pôsobil ako vysokoškolský pedagóg či riaditeľ Spoločnosti výtvarného a užitého umenia. Následne sa stal riaditeľom najväčšej výstavnej inštitúcie v Maďarsku: Műcsarnoku (1956 – 1959). V porevolučnom období preferoval otvorenejšiu výstavnú politiku, dával  priestor progresívnym tendenciám. Bol gestorom prelomovej Jarnej výstavy v Műcsarnoku (1957), kde sa po sorele prvý krát objavili aj predstavitelia abstrakcie. Zaslúžil sa o realizáciu prvej povojnovej výstavy Lajosa Kassáka v Galérii Istvána Csóka (1957). K tomuto obdobiu sa viaže prvá etapa (1956 – 1959) jeho umelecko-organizátorských aktivít na slovensko-maďarskej scéne. Usiloval sa o kultúrny dialóg prostredníctvom výmenných výstav. Inicioval výstavy klasikov slovenského umenia v Budapešti (Vincent Hložník, 1957, Miloš Alexander Bazovský, 1957, Janko Alexy, 1958, Moderné slovenské výtvarné umenie, 1960). Recipročne „priniesol“ do Československa výstavy maďarských klasikov (Aurél Bernáth, Praha, 1957, István Szőnyi – Ferenc Medgyessy, Praha, 1957, Zsigmond Kisfaludy Stróbl, SNG, Bratislava, 1959). Svoju rolu bral ako „kultúrnu misiu“ – mediátora medzi susednými krajinami. 
      Druhá etapa jeho umelecko-organizátorských aktivít na slovensko-maďarskej scéne sa úzko spája s lokálpatriotizmom. Sprostredkoval časť pozostalosti Lajosa Kassáka do Nových Zámkov (1982 – 1983), angažoval sa pri vzniku jeho expozície (1986) a bdel nad „kultom“ umelca. Na podnet Lajosa Luzsiczu venoval Miklós Borsos bustu Lajosa Kassáka do Nových Zámkov, ktorej anabáza trvala päť rokov (1984 – 1989). 
       Tretia, záverečná etapa jeho umelecko-organizátorských aktivít kulminovala po nežnej revolúcií. V období mečiarizmu sa snažil o zlepšenie slovensko-maďarských vzťahov: inicioval založenie Galérie súčasného umenia v Dunajskej Strede (1994 – 1997). Uvažoval aj o založení Galérii súčasného Slovenského umenia v Békéscsabe...
      „Pritom“ kreslil a maľoval. Na začiatku svojej dráhy maľoval novozámockú krajinu, v zajateckom tábore kreslil život zajatcov, v Műcsarnoku pri debatách vyhotovil karikatúry umelcov, na Slovensku maľoval s M. A. Bazovským, ktorého impulzy zanechali trvalé stopy v jeho jadrnej výtvarnej reči. V 90-tych rokoch sa pod vplyvom dialógu s aktérmi klasickej moderny (János Kmetty, Jenő Barcsay, Lajos Kassák) i svojimi deťmi-výtvarníkmi  (Ágnes Stiller-Luzsicza, Árpád Luzsicza), obrátil k abstrakcii. Ako píšucí výtvarník, zanechal svedectvo o svojej dobe v dvoch pútavých memoároch: Ifjúságom, Érsekújvár! (Moja mladosť, Nové Zámky!, 1989) a Hétköznapok – Képzőművészetünk sorsdöntő évei 1945 – 1960 (Všedné dni – Rozhodujúce roky nášho výtvarného života 1945 – 1960, 1994). 
      Výstava prevedie jeho dráhou v metaforickom oblúku od študentských čias, po záverečnú fázu – v dialógu so súčasníkmi. Jej bonusom je fotodokumentácia z archívu galérie – prezentovaná prvýkrát.

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.